Vpísané v obraze

Recenzia výstavy Omary Mary Oláh Toto vidím cez zadné okno pri západe slnka

Vo Východoslovenskej galérii v Košiciach prebiehala od 28. 1. do 16. 5. 2026 výstava s názvom Toto vidím cez zadné okno pri západe slnka, ktorá predstavila výber z tvorby maďarsko-rómskej umelkyne Mary Oláh (1945 – 2020) známej pod umeleckým menom Omara. Výstavu kurátorovali Péter Bencze a Zuzana Janečková, ktorí namiesto striktne tradičného alebo chronologického spôsobu prezentácie zvolili voľnejší, tematicky založený prístup umožňujúci diváctvu postupne odhaľovať rôzne vrstvy autorkinej identity, skúsenosti a tvorby. Podzemné priestory galérie boli využité na vytvorenie „zákutí“, členených do trinástich tematických celkov, pričom každé z nich pôsobilo o niečo intímnejšie, než to predchádzajúce.

Do úvodnej tematickej skupiny s názvom Body zlomu boli zaradené tri diela, ktoré pre Omaru predstavovali prelomové momenty ako v osobnej, tak aj v umeleckej rovine. S počiatkami jej umeleckej kariéry sa spája portrét Sophie Loren, ktorý namaľovala ako 43-ročná po ťažkom období sprevádzanom dlhotrvajúcimi bolesťami hlavy. Tie začali po náhlej smrti jej matky a podľa autorkiných vlastných slov po dokončení obrazu „kŕče v hlave boli preč, akoby nikdy neexistovali.“ ^[1] Tento moment ovplyvnil celú jej ďalšiu tvorbu. Prostredníctvom svojich diel sa Omara spätne vyrovnávala so životnými situáciami, pričom sa jej tvorba stala formou autoterapie a zároveň nadobudla charakter autobiografie.

Omara síce nazývala samú seba „čmárajúcou“ umelkyňou^[2], keďže začala tvoriť bez predošlého umeleckého vzdelania a jej obrazy môžu na prvý dojem pôsobiť „jednoducho“, no je z nich zreteľný cit pre farby aj schopnosť bravúrne s nimi pracovať. Tieto kvality sa prejavujú najmä v monochromatických dielach, medzi ktoré patrí napríklad obraz V tento deň som sa stala maliarkou…^[3] (1988), v prípade ktorého si autorka zvolila odtiene modrej farby a zachytáva samú seba so spomínanými bolesťami hlavy. Aj napriek tomu, že išlo o jedno z jej prvých diel, v ťahoch štetca nie je viditeľné žiadne zaváhanie a vo výraze tváre je cítiť zúfalstvo z neutíchajúcich bolestí. Posledným dielom v tejto časti je maľba Moja operácia (1989), zachytávajúca moment, keď Omara prišla o oko.

S prechodom k tematickej skupine Voda si môžno všimnúť sprievodné texty vpisované priamo do obrazov, ktoré mnohokrát zaberajú podstatnú časť plochy. Napriek tomu nepôsobia rušivo alebo nadbytočne, tvoria prirodzenú súčasť kompozícií a dodávajú im takmer denníkový charakter. Takéto textové prvky začala Omara do svojich obrazov vkladať od roku 1992, najmä s cieľom predísť ich nesprávnej interpretácii, s ktorou už mala v minulosti skúsenosť. Impulzom k tomuto rozhodnutiu bolo označenie jej obrazu názvom Mara odpočíva, hoci v skutočnosti zobrazoval autorku hľadajúcu svoje sklenené oko v tráve.^[4]

Vzápätí sa diváctvo mohlo „stretnúť“ s umelkyňou samotnou prostredníctvom videoinštalácie prehrávajúcej záznam toho, ako Omara veštila v televízii. Aj napriek možnej jazykovej bariére, alebo možno práve vďaka nej, vynikala jej výrazná a energická osobnosť, ktorou bola povestná. Popri veštení z kariet či výklade snov sa v relácii delila o príbehy zo svojho osobného života, prostredníctvom ktorých kontrolovala naratív o sebe a zároveň si prisvojovala vlastnú identitu, poznačenú stereotypmi vyplývajúcimi z jej pôvodu a ženskosti.^[5]

Videoinštalácia bola doplnená o obraz Veštica (1993) a autorský balíček tarotových kariet (2005-2010). Ten bol pôvodne vytvorený pre časopis a pozostáva z 22 kariet, na rozdiel od „štandardného“ Rider-Waite-Smith balíčka, ktorý obsahuje 78 kariet. Význam jednotlivých kariet vychádza z Omariných skúseností, a preto na nich namiesto tradičnej ezoterickej symboliky nachádzame situácie a postavy z každodenného života. Táto „bežnosť“ umožňuje omnoho priamočiarejši spôsob čítania, vďaka čomu ich možno rozdeliť do troch skupín: karty s pozitívnym, neutrálnym a vyslovene negatívnym významom.^[6]

Každodenné životné udalosti tu v prípade vytiahnutia nadobúdajú význam priaznivej predzvesti, ako to ukazuje napríklad karta Rodina/Stabilita, ktorá má povzbudzujúci a uisťujúci význam. Neutrálne karty naopak neposkytujú úplne priamočiaru odpoveď a je potrebné doplnenie dodatočných kariet, aby bol ich význam jasnejší. Posledná skupina je zastúpená v oveľa menšej miere a negatívne karty v mnohých prípadoch nemajú tragický význam. Pozorovať to možno na kartách Choroba či Smrť, ktoré môžu na prvý pohľad pôsobiť znepokojujúco, no v skutočnosti ponúkajú viacero možností nazerania, ktoré nie sú definitívne. Ich protikladom sú karty Sudca a Polícia, nesúce vyslovene negatívny význam – najmä karta Polícia, ktorá spomedzi mnohých svojich významov nesie predzvesť tragédie, problémov, konfrontácie, ale aj fyzického ublíženia. V tejto karte je možné zároveň reflektovať príbeh mladej Mary, ktorá sa odmietla zaradiť s bicyklom za policajta v rade čakajúcom na železničnom priecestí, keďže prišla skôr. Napriek prítomnosti viacerých svedkov ju policajt takmer ubil na smrť.^[7]

Tento sociálny a politický rozmer je prítomný v celej Omarinej tvorbe, ktorá pravidelne zachytávala svoje skúsenosti ako príslušníčka etnickej menšiny. Zároveň sa nebála vyjadriť kritické postoje voči politikom a novinárom, ktorých často viac zaujímali možné škandály než jej reálne úspechy, medzi ktoré patrilo okrem iných založenie galérie, vystavovanie na Benátskom bienále v roku 2007 (Paradise Lost) alebo zaradenie jej diel do zbierok inštitúcií.^[8] Zachytávané udalosti sa pritom mnohokrát netýkali len autorky samotnej, ale naberali omnoho širší rozmer a reflektovali skúsenosti mnohých Rómov. V tematických celkoch Politika, Rozsudok a Modré obdobie sa nachádzajú diela venujúce sa problémom, ako dodnes málo spomínaný rómsky holokaust, rôzne formy diskriminácie či rasizmus – nielen každodenný, ale aj medicínsky, ktorému bola Omara vystavená už vo veku 13 rokov.

Omara kvôli silným menštruačným bolestiam navštívila gynekológa, no pomoci sa nedočkala; skúsenosť, ktorú sprítomňuje, sa viaže k momentu, keď ako 18-ročná musela podstúpiť vynútené gynekologické vyšetrenie.^[9] Na neveľkom sololitovom podklade zobrazuje samú seba v červených šatách, ktoré vytvárajú silný kontrast s bielym ambulantným prostredím. Svoje stanovisko voči rôznym ponižovaniam, s ktorými sa stretávala aj neskôr v živote, vyjadruje v obraze Neznesiem žiadne ďalšie ponižovanie len preto, že som sa narodila ako Rómka. Radšej zomriem… (2000). Od jej identity ako Rómky sa často odvíjali obrazy, v ktorých zachytávala rôzne aspekty rómskeho života, napríklad pohreby (v tomto prípade pohreb jej matky), oslavy, ako aj širšie historické skúsenosti rómskeho etnika vrátane ťažkých situácií, s ktorými sa stretáva.

Jej tvorba však pozostáva nielen z reflexií politicko–sociálnych tém, ale aj z omnoho „ľahších“ tematických celkov, akými boli napríklad kvetinové zátišia, maľby jej záhrady v Szarvasgede, miniatúry alebo portréty, prevažne žien. Ide o autoportréty, ako aj zobrazenia slávnych herečiek, napríklad opätovne namaľovaný portrét Sophie Loren, zobrazenia Madony, ale aj portréty členov vlastnej rodiny, najmä svojej dcéry, ktorá bola pre ňu zdrojom inšpirácie. Výstavný priestor dopĺňa aj „kabinet kuriozít“ obsahujúci rôzne predmety z pozostalosti umelkyne v podobe fotografií, autobiografických textov, novinového článku s jej tarotovými kartami, ako aj ďalších drobností.

Finálny moment výstavy predstavoval krátky film v réžii Ábela Sántu, ktorý diváctvu ešte raz sprostredkoval stretnutie s Omarou, tentokrát prostredníctvom zostrihaných pasáží z jej rozhovorov a televíznych vystúpení. V jednom z nich zaznela veta, ktorou možno výstižne charakterizovať autorku aj jej tvorbu: „S nikým iným nie som porovnateľná. Ale vieš, taká je moja osobnosť. Provokatívna, sebavedomá, hrubá, taká som, a koniec príbehu.“

Výstava v kurátorskej koncepcii Pétera Benczeho a Zuzany Janečkovej predstavuje Omaru nielen ako osobnosť výtvarnej scény, ale predovšetkým ako autorku, ktorej tvorba bola aktívnym preberaním kontroly nad vlastným naratívom a identitou, ako aj istou formou osobnej spovede. Nechronologická, no tematicky členená, takmer až denníková forma výstavy vďaka využitiu priestoru a plynulého prepájania maľby, videoinštalácií a osobných predmetov sprítomňuje autorku bez potláčania jednotlivých vrstiev jej tvorby a namiesto toho ponecháva divákom a diváčkam možnosť „stretnutia sa“ s ňou prostredníctvom im blízkeho spôsobu nazerania

---

^[1] Pozri: https://secondaryarchive.org/artists/mara-olah-omara/

^[2] Pozri: https://www.youtube.com/watch?v=MVgvygVkScs&list=PLej8b8Os1srpenjVfxrVATeJ7hkcbRcIl

^[3] …keď som mala migrénu.

^[4] Junghaus Tímea a Széke Katalin, Paradise Lost, 2007, s.136

^[5] Pozri: https://eriac.org/disrupting-the-institution-through-language-and-enactment-omaras-resistance-part-ii/

^[6] V súčasnosti sa v rámci čítania tarotu prikláňa ku konsenzu, že žiadna karta nie je sama o sebe vyslovene negatívna alebo pozitívna.

^[7] Junghaus Tímea a Széke Katalin, Paradise Lost, 2007, s. 136.

^[8] Pozri: https://www.youtube.com/watch?v=MVgvygVkScs&list=PLej8b8Os1srpenjVfxrVATeJ7hkcbRcIl

^[9] Popovics Viktória, Önéletírás és dekolonizáció. Halmozottan hátrányos társadalmi helyzet problematikája Oláh Mara OMARA önéletírásában és élettörténet-festményein, 2025, s. 120 – 121. https://doi.org/10.14232/TNTEF.2025.1-2.110-128

Titulná fotografia: Pohľad do výstavy Toto vidím cez zadné okno pri západe slnka (Foto: Áron Weber, s láskavým dovolením Východoslovenskej galérie v Košiciach)