EX IGNE IGNEM alebo technognóza vo svetle súčasných zlyhaní 

Recenzia výstavy A Marriage of Flame and Flame

Výstava Andrása Cséfalvayho s názvom A Marriage of Flame and Flame, ktorú kurátorsky zaštítila Edith Lázár, bola otvorená začiatkom júna v Synagóge, Centre súčasného umenia Galérie Jána Koniarka v Trnave a bude prístupná do konca augusta. Spolu s výstavou In the Dust of this Planet, ktorú kurátorovala Lýdia Pribišová, tvoria premyslený a hierarchizovaný technologicko-mytologický koncept. Kým prízemie synagógy reflektuje Prometheovský paradox a technickú Hybris,^[1] Natália Sýkorová v spolupráci s Oliverom Torrom vytvorili vo vežiach synagógy anjelskú sféru, ktorej nadľudskosť pramení z jej technickosti, strojovosti a nehmotnom toku dát presahujúcom človeka. V komentári k výstave Andrása Cséfalvayho je preto nemožné opomenúť koncept Sýkorovej a Torra, s ktorým je Cséfalvayho výstava úzko previazaná. Oba odvážne kurátorské projekty tematizujú temporalitu a pozicionalitu ľudstva medzi večnými ohňami, večnými krízami a (večnými?) mytologickými naratívmi. Čo však zostane, keď sa prach možného konca antropocénu usadí?

Hneď na úvod každého procesu interpretácie súboru vystavených diel sa ponúka neustále prítomná otázka vzťahu výstavy, resp. jej percepcie diváctvom a kurátorského textu, ktorý naviguje pohľad a celkové pochopenie. Vzťah k textu a miera porozumenia sa samozrejme môže pri každom individuálne líšiť, dokážeme však zovšeobecniť niektoré základné situácie. Ak napríklad text nie je primárnym, diváctvo sa môže oddávať vlastným asociáciám a samostatne hľadať významy. V prípade, že je text čítaný až po prezretí výstavy, môže priniesť novú (správnu?, odporúčanú?, (ne)očakávanú?, inú…) vlnu porozumenia. Môžeme si taktiež položiť otázku, ako čítame a vidíme jednotlivé obrazy, a aké významové vrstvy tým odkrývame.

Z vizuálneho hľadiska je v prípade výstavy A Marriage of Flame and Flame podnetné aj spracovanie kurátorskej skladačky, ktorá prináša ďalšie, skryté vrstvy porozumenia, ako si ukážeme neskôr. Z textovej časti je to spôsob písania kurátorky, miera kladenia dôrazu a jej vlastné asociačné reťazce. Text Edith Lázár predstavuje nosnú tému ohňa a požiaru, vývoja i vyhynutia, v kontexte ktorej zasadzuje jednotlivé diela aj s presahom k naratívom blízkym autorovej doterajšej tvorbe. Predstavuje nám Cséfalvayho svet mytológie, fikcie a vedy ako reakciu na súčasný stav sveta a histórie jeho ohňov, od vyhynutia dávnych dinosaurov, cez súčasné kolapsy až po varovania a predikcie budúcich výziev posthumánneho technologického ľudstva. Čo však textu možno vytknúť, je nedostatok sakrálno-mytologického vnímania Cséfalvayho tvorby (napriek rozvinutiu témy výpočtu k presahom ku gemantii či diagramu Sigillum Dei), napríklad v súvislosti s ohňom alebo samotným termínom manželstva v názve, ale najmä pri zasadení jeho diel do tak významovo zaťaženého prostredia, akým je židovská synagóga.

Cséfalvayho výstava pracuje s osobitou tektonikou priestoru. Jedenásť diel je vystavených v troch pozdĺžnych radoch rovnobežne s priestorom lodí, pričom pravý a ľavý rad (v každom po tri diela) sú umiestnené pod ženskou emporou. Tieto diela sú navzájom oddelené využitím čiernej textílie natiahnutej od podlahy po emporu, čím sa diferencuje a dynamizuje výstavný priestor. Textilná intervencia vytvára v priestore synagógy sekundárnu architektúru nadväzujúcu na existujúce nosné prvky. Liatinové stĺpy empory sú transformované na prvok výstavnej scénografie, vzniká medzi nimi séria uzavretých výstavných buniek alebo kójí, ktoré nielen izolujú jednotlivé diela, ale zároveň artikulujú nový spôsob vnímania pôvodného priestoru. Interiér synagógy je vďaka použitej textílii i zatemneniu okien výrazne tmavý, doslova čierny a jednotlivé diela sú osvetlené iba teplými umelými bodovými svetlami. Možno povedať, že priestor nadobúda až muzeálny charakter, vhodne doplnený zvolenou kurátorskou koncepciou. Jednotlivé diela nadobúdajú charakter artefaktov, umocnený popri vizuálno-významovej interpretačnej rovine aj spôsobom ich inštalácie.

Výstavu uvádza dielo Earth, video s animáciou muža, predstavujúceho azda príslušníka sumerskej civilizácie. K diváctvu začína prehovárať slovami „Move closer dear visitor, there is something acient in the flames“ a nasleduje recitácia časti textu z akkadskej verzie desiatej tabule Eposu o Gilgamešovi.^[2] Citovaný text pojednáva o smrteľnosti a časovosti, končiac vetou: „The face that could gaze upon the face of the Sun has never existed ever.“ Začiatok video-výstrahy tak upozorňuje na pradávnosť plameňov a končí neexistenciou takej tváre, ktorá dokáže pohľadom vzdorovať Slnku. Kým plamene dokážeme (v určitých prípadoch) skrotiť, už aj krátke 10 sekundové priame pozorovanie Slnka môže spôsobiť poškodenie sietnice oka, tzv. solárnu retinopatiu. Vzniká tak paradoxná situácia. Kým ľudské bytosti hierogamiou s ohňom kreujú kolesá civilizácie, Slnko, vzdialený bod na oblohe je hranicou ľudskej mierky, božské, absolútne a nesmierne. V priestorovom usporiadaní výstavy je to zároveň dielo Black Sun, ktoré sa nachádza na konci, v apsidálnom priestore synagógy, a tým začína úvodná sieť dialógov vystavených diel – prvého s posledným, zeme so slnkom, ľudského s kozmickým.

Za Earth nasleduje Calculative Gaze, socha Cosmie, pre Csefalvayho signifikantnej mytologicko-kozmolickej figúry, ktorá ikonograficky čerpá z podoby sfingy v klasickom Grécku.^[3] Na jej hlave je umiestnená zlatistá, bohato zdobená helma pozostávajúca z hadov a iných plazov s lebkou vo vrchole, ktorá je dotvorená polkruhom tenkých lúčov. V pravej labe zviera Cosmia sklenú guľu, zdroj tajomnej múdrosti, prípadne narážku na veštectvo či zodpovedanie hádanky zachraňujúcej život.^[4]

Dielo RISE predstavuje červenú sošku mikroraptora so šiestimi krídlami a hexagonálnu, ťažko čitateľnú voskovú tabuľku. Okraje tabuľky tvoria názvy Cséfalvayho mytologických postáv (Prometheus, Cosmia, Asia) a dinosaurov, pričom text v strede informuje o osude týchto lietajúcich tvorov vzdorujúcich gravitácii, ktorých vývoj prerušili plamene a vulkanický prach po páde asteroidu. Táto pozícia predstavuje nielen Csefalvayho záujem o vyhynuté druhy, ale taktiež o pamäť a podoby evolúcie, zahŕňajúcej nedominantných aktérov pri formovaní budúcnosti ľudstva.^[5] Nasledujúce dielo S.K.Y rozvíja tento naratív trojicou sošiek operených dinosaurov na trojnožke s hexagonálnymi základňami, ktorými autor včleňuje vyhynuté druhy do mytologických systémov a kultúrno-evolučných reťazcov.

V závere stredného radu diel, v apsidálnom priestore pôvodne určenom pre Aron ha-kodeš, je umiestnené dielo Black Sun, tematizujúce hmotu a antihmotu ako polemos – boj protikladov, večne sa zapaľujúceho a hasnúceho ohňa bez existencie stvoriteľa.^[6] Hérakleitov kozmos ako večne živý oheň je protikladom predstavy sveta ako statického objektu, ktorý možno iba zmerať a vlastniť. V koncepte výstavy tak dielo možno čítať aj na symbolickej úrovni oproti súčasnej kvantifikácii sveta. Cséfalvay ako mýtopoét pracujúci so symbolickým, iracionálnym, mytologickým či magickým, si dobre uvedomuje fakt, že nekonečná racionalizácia narúša možnosť hľadania hĺbky inými, nevedeckými druhmi poznania.^[7]

Pravý rad diel začína s Unknown, Unknown – čiernou schránku alebo trezorom ako archívom ideí. Vo svete umelej inteligencie sa stáva užívateľ živým diskom potenciálnych tréningových dát. Čierna skrinka tak predstavuje možnosť uchovania skrytých vedomostí, analógových fotografií, poézie či iných digitálne nezverejnených dát, ako uvádza sprievodný baner k participatívnemu dielu. Diváctvo sa tak okrem sledovania môže do výstavného konceptu aj zapojiť a zvoliť si tajomstvo, ktoré uchráni pred hrozbami digitálneho sveta.

Video-opera Prometheus Unbound, inšpirovaná lyrickou drámou Percyho Bysshe Shelleyho, prestavuje trojicu mytologických postáv (opäť Prometheus, Cosmia, Asia) diskutujúcich o stave sveta a dôsledkoch vstupu človeka do atómového veku. Prometeov oheň ako nástroj prežitia a kultúry, ukradnutý dar i oheň ľudskej vynaliezavosti dosahuje v minulých i súčasných horizontoch do svojich ničivých dôsledkov, či už in situ v synagóge ako priestore, ktorý stratil svoju komunitu v dôsledku ľudských zlyhaní druhej svetovej vojny alebo v aktuálnych dystopických a postapokalyptických predstavách a varovaniach, ktoré sú častým predmetom literárnej a filmovej produkcie. Shelleyho Prometeus však ohýba klasický naratív, pracuje s pádom tyranie (Dia), oslobodením Prometea a vierou v odmietnutie pomsty a víťazstva dobra nad zlom. Poznanie, dilema a dominancia tak znovuartikulujú civilizačné ohne v ére antropocénu, pyrocénu^[8] či technocénu, ale tiež  inštitucionálny únos našich technických výdobytkov.

Pravú trojicu uzatvára Religious Collapse ako jedno z diel technognózy, ktoré v sakrálnom priestore otvára otázky možnej posthumánnej technologickej spirituality. Ak ľudská rasa vyhynie, ako sa umelá inteligencia vyrovná s ľudskými systémami viery? Budú sa kyborgovia v ére dataizmu^[9] klaňať nadradenej superinteligencii? Predstavujú dátové centrá nové svätyne? A je vôbec viera závislá od ľudského faktoru pri súčasnom velebení jednotiek a núl? Religious Collapse je tak možné čítať aj v kontakte s výstavou In the dust of this planet, ktorá vychádza „z paralely medzi predmodernými mystickými kozmológiami a dnešnou planetárnou komputačnou infraštruktúrou.“^[10] Dnešní poslovia už nie sú anjeli,^[11] messengerom nášho sveta sú technologické systémy, toky dát spájajúce vrstvy realít…

Ľavý rad diel otvára Entropy Fountain, socha umierajúceho pterosaura na kamennom ostrovčeku, ktorý sa mení na fontánu. Z úst mu steká voda do osembokej vyvýšenej nádoby, jeho zánik sa stáva výstavným artiklom, no i životodarnom silou. Ak masové vymieranie určitých druhov predstavuje ekologický priestor pre iné skupiny, otvára sa otázka, čo ak takýto priestor zostane po človeku. Akými náhodami či plánovanými cestami sa vydajú nastupujúce entity? Kým u dinosaurov prežili druhy obdarené krídlami, ktoré im poskytli možnosť úniku, idea ľudstva možno prežije práve vďaka digitálnym databázam.

Ďalším dielom angažujúcim diváctvo je Face of Death, robotické rameno so zvieracou hlavou a kamerou. Rameno reaguje na pohyb a sníma osobu, ktorej čiernobiely obraz v negatíve prenáša na priľahlý display. Hybridná zoomorfno-technická forma s trackingovým algoritmom však nielen sníma, ale aj sleduje. Kým sa návštevníctvo stáva predmetom záznamu, vizuálnym i binárnym údajom, je to rameno, ktoré ožíva na rozhraní našich magicko-fantastických predstavách o svojbytných mechanických systémoch.

Rad diel uzatvára Sophist Collapse, mosadzný model lievikového tvaru v sklenej vitríne so zrkadlovým dnom a drobným červeným okom na vrchole objektu. Objekt je doplnený textovým komentárom opierajúcim sa o Platónov dialóg Gorgias, v ktorom je tematizovaná rétorika ako mocné techné, ktorého poslanie viesť k poznaniu poľahky končí schopnosťou presvedčivo podať nepravdy. Objekt, ktorý sa od vrcholu oka rozvetvuje do jednotlivých drôtov, sa zrkadlí v spodnej časti a jeho reflexie badať i v odrazoch štyroch stien vitríny. Pripomína echo chamber sociálnych sietí, prostredie, v ktorom sa človek stretáva takmer výlučne s názormi, ktoré potvrdzujú jeho vlastné presvedčenia. Vytváranie či ohýbanie informácií je naliehavou otázkou sveta digitálnych manipulácií a deepfake obrazov. Informácia je v nehmotnom svete dát vystavená algoritmom, metrickým systémom, marketingovým paradigmám či ideologickým interpretáciám a podobne. Videnie a zrkadlenie, realita a presvedčenie, „pravda“ a konečná informácia sa tak ocitajú vo vzájomnom uzle vzťahov. Kontrola nad týmto uzlom však dokáže užívateľa uväzniť v epistemickom lieviku, na konci ktorého dostáva z dominantného kanála závery šité na mieru…

Jedenásť vystavených diel vizuálne i významovo prepája téma vyhynutia, digitálnych výziev a technicko-mytologických fikcií. Oheň ako skúška viery či neviny^[12] – dobrý sluha, ale zlý pán – predstavuje element, ktorý sa bez patričnej kontroly nasýti až vlastným koncom. Systematický výber diel tak tlmočí radikálne informačnú i ekologicky aktuálnu tému autorovi vlastnou ikonografiou. András Cséfalvay ako výtvarík a mýtopoét na poli digitálneho umenia potvrdzuje skutočnosť, že naše digitálne obrazy nie sú časovo heterogénne útvary. Ich nehmotnosť i časová mnohosť znovuoživuje mytológiu, vieru, mystiku či mágiu. Moderné technológie sa prepletajú s inými dobami, inými miestami a inými paradigmami.^[13] Ak sú však technológie rozšírením našich tvorivých schopností, hrozí riziko, že nám zároveň amputujú tie prirodzené.^[14] Stávame sa digitálnymi kováčmi, Hefaistami na krivých nohách, ktorým „dve zo zlata slúžky, podobné živým dievkam, sa hrnuli […] pomôcť.“^[15]

Komplexnosť Cséfalvayho umeleckého programu však možno vzťahovať aj k bodu, o ktorom sa nezmieňuje výstava ani kurátorský text, tematizuje ho však priestorová koncepcia. Oblúkovo sa tak vraciame ku vzťahu čítania, videnia a interpretácie. Pri pozornom skúmaní vizuálu kurátorského textu je možné odhaliť ďalšiu významovú vrstvu. Úvodná strana totiž pracuje s pôdorysom trnavskej synagógy, v ktorom je čiernou farbou zvýraznená časť budovy, v ktorej autor vystavuje, spolu s názvami diel a ich umiestnením. Pôdorysná schéma však nie je úplne verná reálnemu stavu budovy. Raster liatinových stĺpov vo vizuálnej schéme expanduje von zo stavby, na vertikálnej osi trojlodia vystupuje z priestoru desať krídel masívnej postavy a po pravej strane sa nachádza fiktívna miestnosť s obrysom človeka. Jedenásť Cséfalvayho diel je rozmiestnených symetricky, dve trojice v bočných lodiach a päť diel v centrálnej lodi radených od vstupu do lode po záverečné dielo v apside. Ak jednotlivé body/diela spojíme do diagramu, vznikne nám kabalistický strom života, tvorený desiatimi sefirami spolu so skrytou jedenástou. Tento kabalistický systém, na ktorý upozorňuje aj personál galérie, tak možno čítať ako Cséfalvayho reakciu na históriu židovstva, jeho vyrovnanie sa s konkrétnym výstavným priestorom, ktorému v skrytosti ponúka ďalšiu rovinu mystickej interpretácie. Opieranie výstavného plánu o kabalu a zároveň jej opomenutie z kurátorského textu či textových zložiek výstavy je tak významným faktom, ktorý možno čítať v rovine interpretačnej aj historickej. Interpretačná ponúka hlbšie spektrum úvah, ku ktorým vedie kabala a jednotlivé chápanie bodov/sefir ako aspektov božskej emanácie, historická môže viesť dialóg s priestorom chrámu ako nosičom konkrétnej historickej a náboženskej tradície, ktorá mala ku kabale dejinne zložitý vzťah. Cséfalvaym naznačený kabalistický systém čítania tak otvára pole interpretačných možností, pričom jeho pozíciu nevnucuje. Výstava je tak otvorená širokému poľu interpretačných stratégií. 

Kabalické učenie ako smer židovskej mystiky sa primárne zameriava na vzťah medzi človekom, univerzom a Bohom. Hoci sa objektívne poznanie nemôže meniť, je možné ho popísať mnohými spôsobmi. Tradícia kabaly hovorí o štyroch spôsoboch ako poznať skutočnosť – doslova, alegoricky, metafyzicky a mysticky, pričom tieto úrovne zodpovedajú povahe jednotlivca.^[16] Kabalistická skúsenosť má za cieľ realizáciu ničoty všetkých vecí, proces spájajúci ničotu absolútna s neustálou aktivitou relatívneho sveta. Do tohto procesu sa vstupuje prostredníctvom dvadsiatich dvoch písmen hebrejskej abecedy a desiatich sefir – svetov vo svete, predstavujúcich kozmický strom života.^[17] Permutácia písmen, gematria, symboly zakotvené v tóre či špecifické spôsoby kontemplácie, to všetko predstavuje duchovne i vizuálne podmanivú náuku, ktorá má podobne ako kresťanstvo svoj dejinný vývoj. V modernej dobe bola kabala často vytrhávaná z pôvodného náboženského kontextu a spájaná s okultizmom, tajnými spoločnosťami alebo konšpiračnými predstavami. Samotná židovská kabala však nie je nebezpečná doktrína; za problematické sú považované najmä jej neskoršie deformácie a antisemitské interpretácie, ktoré z nej vytvorili predstavu skrytého židovského učenia ovládajúceho svet.

Dnes je kabala zároveň predmetom seriózneho akademického štúdia aj populárnych, často zjednodušených ezoterických interpretácií. Kabalistický kozmický strom života je najpodrobnejšou mapou kabalistickej kontemplatívnej cesty. Nekonečný a nepoznateľný Boh je tu sprístupnený v zostupnom poradí prejavených vlastností. Kmeň tohto stromu je vertikálne rozdelený na mužskú pravú a ženskú ľavú polovicu a pozostáva z desiatich vzájomne sa prelínajúcich sefir – ktoré môžeme nazerať ako sféry, emanácie, svety, stavy vedomia… Hornú triádu (trojicu) – tvorí Keter (koruna), Chochma (múdrosť) a Binah (Porozumenie), spodnú časť stromu ako prejaveného sveta predstavuje Chesed (milosť), Gevurah (prísnosť/súd), Tiferet (krása), Necach (víťazstvo, večnosť), Hod (odraz, nádhera, odovzdanie), Jesod (základ) a Malchut – najnižší bod (kráľovstvo) predstavujúci náš fyzický svet. Medzi hornou a dolnou časťou stromu sa ukrýva skrytá jedenásta sefira Daat (poznanie, skúsenosť), ktorá nie je samostatným zdrojom božského vyžarovania, ale skôr výsledok vzťahu medzi ostatnými princípmi. Zložitý kabalistický systém a možnosti jeho interpretácie by však boli nad rámec tohto textu. Podstatným ale zostáva, že Cséfalvay čerpá zo židovskej mystickej tradície prostredníctvom pôdorysného umiestnenia diel v priestore židovskej synagógy, ktorým tvorivo reaguje na nábožensky, historicky, sociálne apod. zaťažený výstavný priestor.

Je lákavé pokúsiť sa interpretovať vystavené diela na základe ich umiestnenia v sefirických bodoch. V Keter (korune) je umiestnené dielo Black Sun, opísané v texte ako kozmos, večne živý oheň. Najnižší bod – Malchut ako (pozemské) kráľovstvo je citáciou sumerského eposu o Gilgamešovi, úvahou nad ľudskosťou a smrteľnosťou, ale aj nemožnosťou hľadieť do slnka. Chochma a Binah, múdrosť a porozumenie, zastávajú diela Religious Collapse a Sophist Collapse, artikulujúce výpočtové systémy a ich vzťah k viere vo svete bez človeka a kolaps konsenzuálnej reality a presvedčivosť neprávd. Necach (víťazstvo či večnosť) pracuje s ochranou dát v analógovom trezore, sefira Hod, ktorá sa v kabalistickom učení spája s vlastnosťami ako sú poslušnosť, pokora a intelektuálna dôslednosť, poskytla miesto pre Entropy Fountain, umierajúceho pterosaura, ktorý nás konfrontuje s témou vyhynutia. Týmto spôsobom by sme mohli pokračovať v interpretácii, hoci aj v rámci kabalistického učenia a jeho dejinného vývoja by nemuseli priniesť jednotné potvrdenia.

Karen Armstrong sa v Dejinách mýtov pýta, či je naša kontinuita s mýtickou podstatou kultúry stratená v hŕbe rozbitých obrazov.^[18] Možno sa nám z technológie potajme stáva eschatológia. Problém je však pravdepodobne oveľa zložitejší a za každou vierou môžeme hľadať kus technológie.^[19] Súčasnosť je verziou realít skupín i jednotlivcov, je označovaná ako sekulárna ale tiež charakteristická digitálnym obratom v spiritualite. Masívny prístup k online sieťam zvyšuje záujem o nové vlny pohanstva, online výklady kariet, tarotu, horoskopov a magických rituálov, ale tiež záznamov z omší, ponúka duchovné vedenie a instagramové profily kňazov, stránky plné svätých obrázkov či pseudovedeckých hypotéz. V jadre svojho tvorivého odkazu je tak aj tvorba Andrása Cséfalvayho odpoveďou na zdanlivo profánny charakter našich obrazoviek. Autorov symbolický eklektizmus skladá rozbité obrazy, interpretuje i prorokuje aktualizovaným i fiktívnym mytologickým jazykom. Aktuálna kurátorská koncepcia zdôrazňuje naliehavosť témy vzniku i zániku. V kontradikcii človeka a techniky hľadá nádej na obrodenie sveta, a to taktiež prostredníctvom ožívania ikonografických motívov. Cséfalvay tak vytvára osobitý metanaratív ľudského poznania v kontexte dejín, sakrálna i súčasnej technokultúrnej paradigmy, ktorý rámcuje polysémantickou povahou ohňa. Výstava tak zostáva otvoreným priestorom, v ktorom sa staré symbolické systémy nestavajú do protikladu k technologickej súčasnosti, ale vstupujú s ňou do nečakaného dialógu, ktorý nabáda k invenčným odpovediam návštevníctva.

---

^[1] V starovekom Grécku predstavovala Hybris (gr. ὕβρις) povýšeneckú pýchu, domýšľavosť a aroganciu. Hybris sa v mytológií často prejavovala ako vyvyšovanie sa jednotlivca nad bohmi, ktoré vyvolalo trest pre celú spoločnosť. SVOBODA, Ludvík (ed.). Encyklopedie antiky. Praha: Academia, 1973, s. 252 – 253.

^[2] No one can see death,
no one can see the face of death,
no one can hear the voice of death,
yet there is savage death that snaps off mankind.
For how long do we build a household?
For how long do we seal a document!
For how long do brothers share the inheritance?
For how long is there to be jealousy in the land(!)!
For how long has the river risen and brought the overflowing waters,
so that dragonflies drift down the river!‘
The face that could gaze upon the face of the Sun
has never existed ever.

^[3] HALL, James. Hall’s Dictionary of Subjects and Symbols in Art. London: John Murray, 1985, s. 288.

^[4] Narážka na sfingu v Sofoklovom diele Kráľ Oidipus.

^[5] Pozri kurátorský text Edith Lázár.

^[6] Herakleitos z efezu, fragment B30 podľa Diels-Kranzovej edície.

^[7] Zároveň však názov diela – Black sun – dráždi historické čítanie priestoru. Symbol čierneho slnka, Schwarze Sonne, patrí k reliktom nacistického režimu a jeho záujmu o mytológiu a okultizmus, neskôr rozšírený neonacistami. Csefalvay však čerpá z pôvodných symbolík a jeho dielo disponuje len rovnomenným názvom. Je však nutné pripomenúť, že medzi okrajové dôsledky druhej svetovej vojny patrí tiež ideologická apropriácia a manipulácia symbolov, ktoré sú tak historicky poznačené a ich užívanie je problematické.

^[8] PYNE, Stephen Jon. The Pyrocene: How We Created an Age of Fire, and What Happens Next. Oakland: University of California Press, 2021. 192 s.  S pojmom pyrocén pracuje aj Edith Lázár. Pozri kurátorský text k výstave A Marriage of Flame and Flame.

^[9] K pojmu dataism pozri: HARARI, Yuval Noah. Homo Deus: A Brief History of Tomorrow. Toronto: Signal, 2016.

^[10] Pozri kurátorský text Lýdie Pribišovej k výstave In the Dust of this Planet.

^[11] Z latinského angelus a gréckeho ángelos (ἄγγελος), znamená anjel posla a zvestovateľa.

^[12] HALL, James. Hall’s Dictionary of Subjects and Symbols in Art. London: John Murray, 1985, s. 122

^[13] DAVIS, Erik. TechGnosis: Myth, Magic, and Mysticism in the Age of Information. Berkeley, California: North Atlantic Books, 2015, s. 32.

^[14] Ibidem, s. 32.

^[15] HOMÉROS. Ílias. Bratislava: Thetis, 2011, XVIII. spev, verše 417–418, s. 159.

^[16] HALEVI, Z’ev ben Shimon. Adam a kabalistický strom. Praha: Volvox Globator, 2001, s. 16.

^[17] ESSERMAN, Perle. Kabala a židovská mystika: Filozofie a praxe mystické tradice judaismu. Hodkovičky: Pragma, 1997, s. 15 – 16.

^[18] ARMSTRONG, Karen. Dejiny mýtov. Bratislava: Slovart, 2005, s. 117.

^[19] Ku vzťahu viery a technológie pozri: DAVIS, Erik. TechGnosis: Myth, Magic, and Mysticism in the Age of Information. Berkeley, California: North Atlantic Books, 2015.

Titulná fotografia: Pohľad do výstavy A Marriage of Flame and Flame (Fotografiu poskytla Galéria Jána Koniarka)