Náhodné detaily domova

Recenzia výstavy Tamása Kaszása Home Made Homes

Dom-ov je témou, ktorá sa objavuje čoraz častejšie a naliehavejšie v galerijných priestoroch vo forme diel a výstav nielen z architektonickej či intímnej a introspektívnej perspektívy. Vynára sa aj kvôli čoraz početnejším ohniskám vojenských konfliktov a s tým spojenej straty domova, migrácie, ale aj ako dôsledok trhovo podmienených kríz bývania v zdanlivo stabilných oblastiach európskych metropol. Domov je rovnako politickou a celospoločenskou, ako aj hlboko osobnou témou, základnou potrebou každej bytosti.

Tohtoročná výstava Home Made Homes maďarského umelca Tamása Kaszása v Synagóge – Centre súčasného umenia v Trnave nebola jeho premiérou na Slovensku. Už v roku 2012 malo možnosť spoznať jeho diela bratislavské publikum v Galérii Cypriána Majerníka na výstave Cargo Collapsism. Videodokumentáciu Kaszásovho rozmýšľania o tvorbe a vybrané diela v tom istom čase spracoval a predstavil aj portál Artyčok. K týmto okolnostiam z minulosti sa vraciam aj kvôli tomu, že na výstave v Trnave sme mohli vidieť diela práve z obdobia posledných pätnástich rokov, t.j. vytvorené medzi rokmi 2011 až 2026. V synagóge tak bola predstavená komplexná časozberná prehliadka autora, ktorý sa dlhodobo a programovo venuje otázkam environmentálnej krízy, možného klimatického kolapsu a rozmýšľaniu nad alternatívami v rámci udržateľného života, stavania, prístupu k tomu, čo nás obklopuje ako zdroje – nie v zmysle zdrojov bohatstva, ale hľadania ohľaduplnejších verzií samostatnosti.

V spolupráci s kurátorkou Lýdiou Pribišovou, ktorá sa taktiež systematicky venuje environmentálne uvedomelým projektom, sa v hlavnej lodi a na ochodziach synagógy podarilo rozohrať viacero rovín Kaszásovho prístupu k témam bytostne sa dotýkajúcich sa nášho životného štýlu v najširšom slova zmysle – toho, čím sa (materiálne) obklopujeme, ako (udržateľne) žijeme a čo všetko vieme využiť vo svoj prospech (a ako vypočítavo). Jeho výstava je akousi vizuálnou 3D príručkou možného prežitia/prebývania a ako si ho okolo seba vystavať z trosiek možnej budúcnosti. Architektonické tvary a formy sa tu premieňajú na extenziu autorovho rozmýšľania inšpirovaného ľudovou tvorivosťou, dekódovateľný kolektívny vision board možností a ich kombinácií.

Kaszásov návrat k základným formám a už raz použitým stavebným materiálom nie je fetišizujúcim, ale skôr praktickým obratom k tomu, čo máme k dispozícii ako jednotlivci, ale aj kolektívy žijúce v rôznych geografických a socioekonomických podmienkach. Namiesto diktátu zhora od architektov, mestských plánovačov a stavebných úradov tu vidíme reprezentáciu širšieho spektra kreatívnych poňatí rôznych druhov dočasných i trvalých domov-ov. Z drevených doskových častí pôvodnej nástenkovej konštrukcie vyskladali spoločne s Anikó Loránt (EX-artist’s Collective) jurtovú konštrukciu, aby ju opäť použili ako nástenku pre skice na papieri. Tie zobrazovali rôzne druhy jednoduchých obydlí, niektoré dokonca pojazdné (od kočovných vozov po vojenské stany na kolesách). Vstup do vnútra inštalácie, akcentovaný komplementárnymi modrými a oranžovými stuhami na opačnej strane spektra vo forme geometricky štylizovaných akcentov, ohraničuje dva póly/princípy (ženský – mužský, geometria – organickosť, prírodné – umelé), z ktorých Kaszás vyberá referenčný materiál. Ako explicitne hovorí názov výstavy, Kaszásove diela sa točia okolo témy domu a domova – nielen ako typizovanej architektúry a ľudského obydlia, ale aj ako útočiska plnom naratívnych detailov a objektov.

Jednou z referenčných množín, ku ktorej sa autor neustále vracia, sú už existujúce tvary, formy či objekty z repertoáru ľudu (nie nutne folklórne). Sú jednak funkčné, využívajú dostupné materiály, ale zároveň sú niečím bytostne útulné vo svojom prevedení a familiárnosti. Vystavuje ich napríklad ako ready-mades v rámci najväčšej drevenej architektonickej konštrukcie dominujúcej centrálnemu priestoru. Pracuje v nej s architektonickou mriežkou, no tá sa stáva subverzívne nepravidelnou. Vytvára však aj samostatné autorské objekty, akými sú vtáčie búdky. Konštrukcia týchto búdok je však tiež zároveň zámernou, takmer modernistickou hrou s plochami a líniami. Kaszás symbolicky destabilizuje hierarchie medzi profesionalizovaným prístupom a urob-si-sám princípom, medzi tzv. vysokým a nízkym umením, ale aj medzi ľudskými obydliami a obydliami pre vtáky, ktoré v slovenčine oveľa častejšie pomenúvame vtáčia búdka než vtáčí dom (birdhouse). 

Umelec s obľubou využíva formát diorám, zmenšených prevažne architektonických modelov, ktoré sú svetom samým o sebe. Odkazujú na rôzne histórie a existujúce architektonické návrhy/realizácie, no použitý materiál podlieha autorskej (voľnej) kreatívnej licencii a na ich tvorbu Kaszás využíva rôzny recyklovaný materiál. V porovnaní s monumentálnymi dielami vo verejnom priestore, ktoré sú hlasnou a vizuálne jednoznačnou demonštráciou moci, sú diorámy, naopak, tichým priestorom pre introspektívne či priam voyerské hľadanie detailov oživených aktivovaním diváckej imaginácie.

V sérii Dioráma dediny kioskov vytvorenej podľa návrhov reklamných kioskov Alexandra Rodčenka a pod. ich Kaszás jednak reprodukuje, no zároveň kontaminuje tieto modernistické návrhy plné čistých línií a základných farieb prostredníctvom už spomínaného použitia recyklovaných materiálov. Dodáva im akúsi patinu a dystopické vyžarovanie zostarnutej, pôvodne vizionárskej a nadčasovej architektúry. Hoci kurátorka v texte sumarizuje, že „Kaszásove inštalácie spájajú modernistické idey, spontánnu architektúru, ekologické i etické otázky súčasnosti“, ostáva modernistický element viac-menej len v odkazoch na reálne návrhy, minimalistickej estetike a vo vystavaní väčších celkov z menších jednotiek v obmenách. Hlavné idey masovej produkcie/prefabrikácie či hygienického bývania tu nie sú témou, Kaszás predovšetkým vytrháva moc z rúk centralizovaného či trhom podmieného riadenia výstavby a predáva ju ľudovej kreativite. 

Do živého v rámci pochmúrnych potenciálnych scenárov budúcnosti, etických otázok a tematizovania nerovností tnú iné projekty. Akýsi modulárny Gotham City predstavovala viacúrovňová inštalácia s čiernymi architektonickými jednotkami, ktoré opäť recyklovali sčasti modernistickú estetiku a použité stavebné materiály. Fungovali v priestore ako celok doplnené o kresby na akrylovom skle s popkultúrnymi referenciami práve na postavičky z komiksového sveta. V rámci ďalších návrhov architektonických jednotiek sa zas nachádzala v jadre stavby chránená riadiaca jednotka štátu a obytné priestory pre civilné obyvateľstvo ostalo umiestnené po obvode – ako ľudský štít.

Cynická efektívnosť a nadradenie prežitia systému na úkor ľudí je nielen odkazom na reálny návrh z obdobia socializmu v Maďarsku, ale nepríjemne rezonuje z viacerých frontov, ktoré rozohrali architekti ľudského utrpenia spúšťajúci vojenské operácie. Čo však ostáva implikované vo výbere tejto estetiky, je triedna nerovnosť v rámci stavebnej kultúry, ktorá neskončila počas plne nerealizovaných snov o bývaní pre každého. Dnes sa prevažne developerská výstavba sústredí primárne na ani nie iba kúpyschopné, ale priam bonitné obyvateľstvo v prostredí trhu s nehnuteľnosťami, ktorý iné sociálne vrstvy obyvateľstva automaticky vylučuje. To ovplyvňuje aj modely vzťahov, umelé udržiavanie pre väčšinu nevýhodného systému. Bolo by zaujímavé vidieť, kam by Kaszása zaviedla napríklad reflexia na dielo českého teoretika architektúry Karla Teigeho, ktorý priniesol v 20. a 30. rokoch 20. storočia asi najradikálnejší pohľad na možné bývanie a žitie vtedajšieho obyvateľstva.

Hoci o sebe Kaszás v spomínanom videomedailóne pre portál Artyčok tvrdí, že nie je aktivistom a o ničom ľudí cielene nepresviedča, v rámci výstavy nechýbajú texty (Home Made Home Manifesto z roku 2011) a heslá, ktoré majú jednoznačne apelatívny potenciál. Práve spomínaný manifest (typická forma manifestácie kolektívnych ideí z 20. storočia) navrhuje „výmenu developerov, prenajímateľov a špekulantov s pozemkami za kreatívne stavebníctvo a tých, čo okupujú domy nie na základe toho, že ide o investíciu, vlastníctvo alebo kapitál, ale jednoducho kvôli ich obsadeniu“. V slovenskom kontexte máme málo príkladov zo životnej (ako napr. squattovanie) či umeleckej praxe, ktoré by mohli sekundovať takejto výzve, spomeniem aspoň Filipa Bieleka, ktorého sochárska tvorba dlhodobo tematizuje developerské rošády v priestore Bratislavy, no primárne so zosmiešňujúcim zveličením. 

Priestor desakralizovanej synagógy so špecifickou historickou pamäťou v Trnave ostal na prvý pohľad priamo nevtiahnutý do rozprávania výstavou, jeden náhodný detail však z môjho uhla pohľadu symbolicky uzavrel inštaláciu v priam fatalistickej obraznej časovej slučke, ktorá pre mňa osvetlila notoricky známu ľudskú nepoučiteľnosť z histórie, večné začínanie odznova a opakovanie podobných chýb. Bol ním odraz vitrážového okrúhleho okna hlavnej lode synagógy s Dávidovou hviezdou v skle zarámovaného obrázku s výrokom Destroy so you can build and build so you will prevail. Na chvíľu som zamrzla (ako typický prizerajúci) a v hlave mi začal hrať cynický a nevkusný AI slop vizualizácie povojnového pásma Gazy amerického prezidenta Trump Gaza Number One.

Tamás Kaszás: Home Made Homes (kurátorka: Lýdia Pribišová), Synagóga- Centrum súčasného umenia, Galéria Jána Koniarka, Trnava, 29.01.2026 – 03.05.2026

Titulná fotografia: Pohľad do výstavy Home Made Homes (Fotografiu poskytla Galéria Jána Koniarka)