O premenách skupenstva a tektonike časnosti

Recenzia výstavy Tok hmoty

Od 4. decembra do 21. februára 2026 prebiehala v bratislavskej galérii FOG prvá spoločná^[1] výstava Simony Janišovej (1985) a Jakuba Gulyása (1980) s názvom Tok hmoty. Už poster výstavy nám cez Gulyásovu fotografiu zasneženého alpského vrchu Aiguille Ravanel napovedá, o akom toku bude hovoriť táto autorská dvojica, i to, že tekutosť hmoty podlieha zamrznutiu rovnako ako iným stavom. Sprievodný text výstavy tento pocit umocňuje výpoveďou o transformáciách zapríčinených časom, pohybom a elementami  – o situáciách a formách, ktoré nie sú protikladné, no neustále menia svoju polaritu či skupenstvo.^[2] Galéria FOG, zameraná primárne na prezentáciu fotografie a nových médií tak v rámci svojej kurátorskej koncepcie^[3] opätovne prekračuje hranice medzi médiami a umeleckými prístupmi, tentokrát prostredníctvom dialógu Gulyásových fotografií a videa s Janišovej keramickými plastikami.

Sedem vystavených diel v komornom priestore dvoch bielych miestností predstavuje skutočne symbiotický vzťah medzi odlišnými autorskými prístupmi. Ich prelínanie, zrkadlenie a dopĺňanie – rovnako ako vzájomná spoluúčasť na téme cyklickosti a tematizácia premeny hmoty a energie – fungujú tak v priestorovom riešení, ako aj v sprievodnom texte, ktorý stručne a jasne opisuje realizovaný zámer. Vo vstupnom priestore je situovaná Janišovej figurálna plastika Alive and Standing (2025), smerujúca svoj pohľad k obrazovke s takmer päťminútovým videom Ponta de São Jorge (2024) od Jakuba Gulyása, ktoré sa prehráva v slučke.

Pohľad plastiky umocňuje pravica zdvihnutá k oku, ktorá akoby tienila pred svetlom alebo naznačovala pohľad do diaľky. Video zobrazuje vlnobitie, nepretržitý pohyb vody a prchavosť jej formy. Vzťah medzi dívajúcou sa postavou a pohybom vody dotvára veľkoformátová fotografia po ľavej strane: Glacier des Bossons – Glacier de Taconnaz (2025) s masívnymi ľadovcovými formáciami. Trojica diel tak jasne artikuluje zmenu hmoty a skupenstva, pohyb a statickosť, no zároveň predstavuje osobitú hru s mierkou vo vzťahu k realite – veľkoformátové fotografie sú pozorované figúrami neurčitého stavu a veku, ktorých výška je necelý jeden meter.

Ďalšia fotografia s názvom Altenberg an der Rax (2025) je vystavená vo vstupnom priestore samostatne, pričom autorov záujem o svetlo „rozširuje“ citlivou inštaláciou aj mimo obrazu. Digitálna tlač adjustovaná na hliníkovom plechu, na ktorej „slnečná žiara a šero existujú simultánne bez vzájomnej negácie“^[4], tu prechádza do objektu. Hliníková základňa má tvar písmena L, ktorého jedno rameno je prichytené k stene a druhé vystupuje do priestoru. Galerijné osvetlenie fotografiu tematizujúcu svetlo a šero ako nehmotné javy dopĺňa tieňom na priľahlej stene, čím vytvára efekt priestoru i hmoty. Ide o simplicitné riešenie, ktoré koexistenciu vzájomne si protirečiacich vzťahov umocňuje vhodne zvolenou inštaláciou. Hoci dielo a jeho umiestnenie ponúkajú estetické potešenie, jeho výber čiastočne narúša inak pevnú tematickú a materiálovú previazanosť vystavených prác.

Jednotu zdanlivých kontradikcií rozvíja aj druhý výstavný priestor. Jeho centrálnym prvkom je Janišovej plastika Dead Girl Walking (2024), umiestnená na podstavci čelne k veľkoformátovej fotografii Aiguille Ravanel – Aiguille de Triolet – Glacier d’Argentière (2025), ktorá prezentuje a pomenúva rovnomenné skalné vrcholy vo francúzskych Alpách. Priestor opäť dotvára fotografia vystupujúca do priestoru, ponúkajúca pohľad na zasnežený skalný hrebeň vrchu Arête de l’Aiguille du Midi (2025) s vyšliapanými cestičkami a miniatúrnou dvojicou figurálnej štafáže.

Výber diel i inštalácia odzrkadľujú citlivé vnímanie a zároveň ponúkajú nový pohľad na tvorbu oboch vystavujúcich.^[5] Ich diela sa vo svojej juxtapozícii vzájomne dopĺňajú, obsahovo obohacujú a zvýznamňujú. Podmanivé veľkoformátové fotografie vysokohorských masívov, zachytávajúce odhalené skaly a metrové nánosy snehu vypovedajú o vrstevnatosti krajiny, jej cyklickosti a prírodnej dynamike. Nie sú to iba zábery idylickej zimnej krajiny: je to živý organizmus, ktorý sa v náročných podmienkach len ťažko prekonáva, rozprávková biela masa razom oslepuje zrak či ohrozuje nebezpečenstvom lavíny. Vyšliapané chodníčky tak môžu predstavovať nielen bezstarostné dobývanie krajiny turistami, ale aj výpoveď o pohybe v náročných a nestálych životných podmienkach. Túto nestálosť, no zároveň aj životaschopnosť hmoty demonštruje aj video rozbúrenej vody v prvej miestnosti. Pohyb, dynamika a fluidita rámcujú obsahovú skladbu výstavy paradoxne umocnené prostredníctvom statických médií.

Janišovej keramická plastika Alive and Standing – postava so zdvihnutou nohou na kamennej podnoži ako pasívna pozorovateľka týchto zmien – voľne pripomína postavu z obrazu Pútnik nad morom hmly (1818) od Caspara Davida Friedricha. Tak ako Friedrichov pútnik pozoruje skalnatú krajinu v hmle, aj Janišovej socha je situovaná ako konzumentka určitej krajiny, čo posúva nás – divákov a diváčky – do pozície pozorovateľov v rovnakej roli. Táto situácia môže evokovať postavenie Janišovej plastík ako aktívnych subjektov a Gulyásove diela ako objekty pozorovania, pričom tento vzťah funguje len vďaka vnímaniu diváka či diváčky, ktorí sa tu ocitajú v postavení akéhosi rozprávača o vzájomných vzťahoch vystavených diel.

Kým prvá zo sôch aktívne prijíma pohyb vo forme videozáznamu, druhá – zachytená sama v pohybe – je recipientkou statického obrazu fotografie. Sochu Dead Girl Walking, podmienenú intenciou upustiť od pasivity figúr,^[6] dynamizuje autorka sekvenčným stvárnením kvetov – zadným ušliapaným a predným ešte neporušeným. Plastika tak naznačuje pohyb, hovorí o fázach pred a po a stimuluje k čítaniu určitého deja, k prekonávaniu diaľav a dynamík, ku ktorým naviguje fotografia hornatej krajiny. Nie je však jasné, či postava zdolá krajinu, ktorej čelí, či si je vedomá vyšliapaných chodníkov zachytených na okraji fotografie na stene za ňou. Tieto interpretácie zamerané na postavu by tak mohli posúvať významovú rovinu smerom k úvahám o bytí a jeho cestách – k introspekcii diváka či diváčky, ktorých tok výstavy, jej vnútorné napätia a premeny prinútia na okamih spomaliť a venovať čas osobnej vita contemplativa. 

Sprievodný text tematizuje kontinuitu medzi dielami, ich dialogický vzťah a liminálny priestor nimi utváraný. Prirodzene však nevylučuje iné čítania. Jedným z aspektov, ktoré zostali nevyjadrené, je zameranie dialógu na vzťah kultúry a prírody, vzťah človeka (plastík) k horským scenériám (fotografiám) a ich vzájomné pôsobenie. Tento vzťah sa odráža aj v zložení a štruktúre vystavených vizuálnych artefaktov. Snehové čiapky či lavínové masy na vrcholoch hôr, ktoré naznačujú skrytú a hlbokú geologickú vrstevnatosť, sa odrážajú vo výstavbe plastík zložených z horizontálnych pásov, nedokonalých či nedokončených ručne tvarovaných vrstiev.

Figúry nadobúdajú podobu akýchsi polámaných golemov – zemných figúr, ktoré vlastnou kamennou skladbou a vrstvením sprítomňujú čosi skryté a čakajúce na odhalenie. Hlboká geologická skladba hôr sa tu ocitá v kontraste s odhalenou vrstevnatosťou figúr: to, čo pri horách len tušíme, pri figúrach vidíme, hoci nevieme, čo toto viditeľné znamená. Dialóg vnútra a vonkajška zeme ako mytologickej matérie človeka a orientácia pohľadu plastík k vrchom posúvajú čítanie diel smerom k tektonike časnosti. Vrstevnatosť a transformácia tak evokujú nielen fyzickú premenu hmoty, ale aj nemateriálny duševný stav.

Spoločná výstava Simony Janišovej a Jakuba Gulyása predstavuje vydarený projekt s jasne stanovenou koncepciou a čistým, minimalistickým priestorovým riešením. Konfrontácia vybraných diel vytvára osobitú vizuálnu poetiku s citlivou výpoveďou o tekutosti sveta a jeho matérii. Rozdielne médiá a ich výtvarné kvality sa konfrontujú a obohacujú v symbolickej výmene, ktorá reťazí roviny ich interpretačných rámcov. Tok hmoty tak možno čítať nielen ekologicky a biologicky ako navzájom sa podmieňujúcu procesuálnosť a látkovú premenu, ale aj z perspektívy hierarchie kozmu a času a miesta človeka v ňom. Zámerný medzipriestor, ktorý si koncepcia výstavy kládla za cieľ, tak dokázala vo výslednej realizácii aj úspešne zhmotniť.

---

^[1] Mimo prvej spoločnej výstavy Janišová a Gulyás už spolupracovali pri iných projektoch, ako boli výstava Denamit Design Days, alebo Janišovej séria F r a m E S, v ktorej rámuje diela iných autorov a autoriek:

^[2] Pozri text k výstave Tok hmoty.

^[3] Spomeňme napríklad výstavu Pocta svetlu (2025), prezentujúcu fotografickú tvorbu Ľuby Lauffovej a figurálne plastiky Mira Trubača.

^[4] Ibidem, text k výstave Tok hmoty.

^[5] Kým Jakub Gulyás je známy predovšetkým portrétnou a módnou fotografiou,[5] Janišovej vzťah k figúre je zrejmý naprieč celou jej tvorbou.

^[6] Zdroj: https://www.simonajanisova.sk/en/dead-girl-walking-my-feet/

Titulná fotografia: Pohľad do výstavy Tok hmoty (Foto: @_isonative, s láskavým dovolením galérie FOG)