„Ako som popri maďarskom jazyku splynul so slovenským a neskôr s českým, tak som na seba prevzal aj znaky kultúry”

Rozhovor s výtvarníkom a pedagógom Danielom Szalaim

Daniel Szalai (1964) sa narodil v Komárne a proces tvorby je prirodzenou súčasťou jeho života už od detstva. Vyštudoval odbor propagačná grafika na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, potom pokračoval v štúdiu na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe v ateliéri textilného výtvarníctva. Popri svojej činnosti v oblasti výtvarného umenia pôsobil počas uplynulých tridsiatich rokov na katedre výtvarnej tvorby a výchovy pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde podproval mladých ľudí v hľadaní vlastnej cesty. Jeho tvorivú činnosť od začiatku vo veľkej miere ovplyvnilo spoznávanie rozličných kultúr, ich miešanie a spolužitie. Svoje témy sústreďuje okolo univerzálnych otázok, ktoré sa týkajú ľudstva a jednotlivca zároveň.

Na základe vašich štúdií som dospela k tomu, že už vo veľmi mladom veku vám bolo jasné, že svoj život zasvätíte umeniu. Bolo to ťažké rozhodnutie? Mali ste v rodine nejaké umelecké vzory?

Vyslovene vzory som nemal, avšak od útleho detstva som neustále „tvoril”. Musím sa usmievať, keď si spomeniem, že − hoci som bol chlapec − som mal bábiku. Ešte som nechodil do školy a už som jej ja navrhoval, vyrábal a šil oblečenie. S výsledkom som veľakrát nebol spokojný, pretože šaty boli napríklad rozstrapkané. Aj kreslenie bolo prirodzenou súčasťou môjho každodenného života, z novín som si kopíroval rôzne nápady. Za socializmu sa stalo súčasťou nášho života viacero remeselných zručností, napríklad vyšívanie alebo zhotovovanie lámp. Viem, sú to gýčové žánre, no ich prostredníctvom som mal možnosť podľa vzorov zhotoviť vlastné verzie. Neskôr na druhom stupni, keď sme už chodili do knižnice, moju pozornosť zaujala publikácia väčšieho formátu, a tou bola monografia Marca Chagalla. Ja som bol asi jediný, kto ju vzal do rúk, pretože v centre nášho záujmu boli napríklad Jules Verne alebo Hanzelka a Zikmund^[1]. Veľký vplyv mali na mňa aj ilustrácie maďarského ročenského kalendára Kincses kalendárium, respektíve maľby Júliusa Jakobyho, ktoré som poznal z tohto magazínu. Tieto významné mená mali väčšiu dôležitosť skôr počas mojich stredoškolských rokov, atmosféra ich diel sa mi však zapísala do spomienok už oveľa skôr.

Na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave vyučovali kultoví slovenskí umelci ako Gabriel Štrba či Svetozár Králik. Nakoľko formoval ich postoj vaše vlastné tvorivé ja? Aké najdôležitejšie rady ste od nich dostali?

Roky stredoškolského štúdia boli pre mňa vyslovene rozhodujúce. Mladá myseľ sa vtedy stretáva s otvorenejším životom. V našom prípade sa kvalita práce veľakrát vyvinula z kvantity. Obdivovali sme Gabriela Štrbu, ale mali sme pred ním aj rešpekt. Neustále sme pracovali, robili výskum a pokusy, čo veľmi pozorne sledoval. Dôležitá bola komunita, komunikácia, zároveň aj konfrontácia. Bola to pre mňa veľká zmena: chalan z dediny sa dostal na miesto, kde boli nielen učitelia, ale veľakrát aj rodičia spolužiakov známi v jednotlivých umeleckých odvetviach. Veľmi veľa vďačím svojim spolužiakom z veľkomesta, ktorí svojím širokým rozhľadom prispeli k môjmu rozvoju. Trpeli sme však nedostatkom, nemali sme vhodné učebné pomôcky, knihy či kvalitné náradie, keďže v tom čase bolo ťažké sa k nim dostať.

Hoci na strednej škole ste študovali propagačnú grafiku, roky na pražskej akadémii ste strávili už v ateliéri textilného výtvarníctva. Čo vás viedlo k tejto zmene?

V tom čase sa dalo prihlásiť len na jednu vysokú školu. Najskôr som si podal žiadosť na odbor grafika k Albínovi Brunovskému. Na rovnakom mieste sa nás pokúšala takmer stovka, z toho prijali dvoch uchádzačov, práve z mojej triedy. Po neúspešných prijímačkách som sa na radu jedného kamaráta prihlásil na odbor, kde som mal väčšiu šancu: a tým bol textil na pražskej „umprumke”^[2], kam tiež zobrali dvoch uchádzačov a jedným z nich som bol ja. Veľakrát sa stalo, že niektorým sa podarilo dostať na tieto odbory až na piaty pokus, a tak sa zo starších študentov, ktorí chodili o pár ročníkov vyššie, stali spolužiaci s mladšími. Textilné umenie ma napokon veľmi oslovilo, hoci do Prahy som šiel s tým, že čoskoro budem chcieť zmeniť odbor. Skutočne ma oslovila jeho pestrosť, okrem klasických techník aj moderné alternatívy, respektíve aj to, že organicky súvisela s priemyslom a dizajnom.

Počas vašich vysokoškolských rokov prebiehali v socialistickom Československu a v iných krajinách východného bloku obrovské spoločenské a politické zmeny, pričom jedným z epicentier bola práve Praha. Ako to vtedy prežívali mladí umelci? Oslobodzujúco alebo skôr ako obdobie plné pochybností?

Pre vysokú školu bolo charakteristické, že udržiavala dosť blízke vzťahy s inými umeleckými školami, spisovateľmi, rozličnými umelcami, ktorí často navštevovali výstavy semestrálnych prác, dokonca hostia často prichádzali aj zo západných kruhov, a tak sme sa okrem „oficiálnych informácií” v tom čase stretli aj s inými názormi a prístupmi. Niekedy sme sa začudovali, keď sa ten-ktorý známy maliar, spisovateľ alebo herec objavil v našom ateliéri. Tušili sme, kto vtedy slúžil vtedajšiemu režimu, no aj takto sa našli spolužiaci a pedagógovia, ktorí nás inšpirovali svojou aktivitou, otvorenosťou a odvahou. Spomedzi učiteľov pre nás znamenali spoľahivé ostrovy poskytujúce bezpečie najmä Stanislav Libenský, Jan Solpera, Ladislav Vrátník a Miroslav Jágr. Pamätám si, že herci v piatom ročníku v deň narodenín jedného veľmi dôležitého politika odohrali hru Vladimíra Majakovského s názvom Ledová sprcha, ktorá bola kritická voči režimu, v Divadle DISK. Aj my sme tam „oslavovali” tento významný deň, kým v meste krúžili obrovské čierne limuzíny. Trochu sme sa báli, či z toho nebudeme mať problém, no predsa sme šli na toto podujatie.

V plnej miere ste mohli zažiť jedinečnosť existencie v strednej Európe počas prechádzania medzi krajinami a kultúrami. Nakoľko považujete za dôležité zabudovať to aj do svojej tvorivej činnosti? A vôbec, ako sa prejavuje, ak je niekto stredoeurópsky umelec?

Hlavne vo svojich stredoškolských prácach som sa zaoberal baladami, krojom, otázkami kultúrnej antropológie. V tom čase bol pre mňa dôležitý historický vývoj celej Európy, mal som blízko k biblickým príbehom, k dielam ako Epos o Gilgamešovi, Ilias a Odysea, ako aj ku knihám Vojtecha Zamarovského. Neskôr som kládol dôraz skôr na individuálne a spoločenské problémy, pretože napriek tomu, že korene sú dôležité, pokrok je nevyhnutný. Nemôžeme sa zaseknúť v mýtoch a poverách, uzavretie sa nie je riešením, „mýtická minulosť” sa nedá ochrániť silou, veď naše prostredie sa neustále mení a ovplyvňuje nás, definuje to, kým sme v skutočnosti. Aj preto sa mi na túto otázku odpovedá ťažko. Ja sa považujem skôr za kozmopolitu: ako som popri maďarskom jazyku splynul so slovenským a neskôr s českým, tak som na seba prevzal aj znaky kultúry.

Máte diela, ktoré sa vyslovene viažu k nejakému obdobiu, nejakému mestu či obci? Nakoľko a ako ovplyvnili zmeny miest vaše diela?

Samozrejme. Život človeka pozostáva z období, aj vtedy, ak sa nimi obzvlášť nezaoberá. Mení sa aj naše chápanie: veci spoznávame, spracúvame, zvažujeme. Moja séria s názvom Hebrejská abeceda (1996-2007) sa napríklad zrodila z vysokoškolskej známosti, ktorú som uzavrel s jedným pražským rabínom a jeho prostredníctvom so židovskou kultúrou. Pastelové kresby s názvom Znaky (1996) pochádzajú z môjho symbolistického, meditatívneho obdobia. Spracovanie „iných materiálov”[3] – napríklad diela zhotovené z röntgenových snímok – začalo vtedy, keď som hľadal v škole pre žiakov nové oblasti.

Nie je pre mňa skutočne charakteristické, aby som sa pustil do nejakej práce na základe budov alebo miest, no niekedy je ich nemožné ignorovať, vždy v nich bude dotyk, atmosféra alebo hrozba, ktoré ostanú a akosi sa potom z toho ďalej odvíja pracovný proces. Vyslovene takáto bola výstava s názvom Zóna (2005, Limes Galéria, Komárno), schválne som ju naplánoval do „vojenského” kostola, odtiaľ dostala aj svoj názov.

Ktorá spomedzi individuálnych výstav pre vás znamenala skutočný prelom – či už ako pre umelca alebo ako súkromnú osobu?

Nemyslím si, že došlo k akémukoľvek špeciálnemu zlomu, aký sa zvykne stať vo veľkom svete na Západe. Aj by som to vedel ťažko porovnať, je to rad iných miest a súvislostí. Skutočnej zmene, ku ktorej došlo na maďarskej periférii, však dala domov jedna malá galéria, kde vystavili moje práce z röntgenových snímkov po prvýkrát (TransplantArt, 2022, Szerbtemplom Galéria, Balassagyarmat, kurátor: Ernő Kocsis). Najdôležitejšia bola asi Zóna a moja ostatná výstava v Nových Zámkoch (Mentálne vzory, 2024, Galéria umenia Ernesta Zmetáka), kde pripravila kurátorka Helena Markusková skvelý prehľad na veľmi vysokej úrovni.

Vo vašich dielach sa často objavuje putovanie, hľadanie si vlastného miesta a v ich zrkadle vytváranie paralel či „večná  zmena”, nech už ide o výstavy s názvom Zóna alebo Iný les. Začleňujete tieto témy do svojich diel vedome alebo inštinktívne?

Moje práce sa vždy úzko viažu k nejakej technike a materiálu. Veľakrát je samotný materiál organickým iniciátorom témy. Výstava s názvom Iný les vychádza z upadajúceho a sebeckého lesného hospodárstva, ako aj konzumnej spoločnosti a reklamného odpadu. Každopádne, vedome začleňujem do svojich prác to, čo ma obklopuje a irituje, prípadne iným spôsobom inšpiruje. K týmto témam už nesiaham tak, ako počas strednej školy k baladám, teraz ich považujem za životné otázky.

Na základe čoho sa rozhodujete, akým spôsobom pretavíte do umelej podoby otázky, ktoré vás zaujímajú? Menia a miešajú sa techniky aj počas procesu alebo sa nezvyknete odkloniť od pôvodnej predstavy?

Nemám určenú „umeleckú stratégiu”, som flexibilný a otvorený, aj čo sa týka materiálov a tém určených na využitie. Samozrejme, existujú veci, ktoré som odložil nabok, no hlavne preto, lebo som sa ešte nerozhodol, prostredníctvom akého materiálu ich mám vyjadriť, alebo je to preto, lebo si myslím, že by som sa nimi mal zaoberať ešte hlbšie. Toto sú napríklad medziľudské vzťahy a rozličné názory, z ktorých som doteraz vytvoril dokopy len jednu textilnú prácu (Limitált csatlakozás – Limity spojení ). V tomto diele som sa snažil predstaviť vzdialenosť a rozpad vzťahu, respektíve to, že vzdialené udalosti sa nás dotýkajú menej ako tie, ktoré sa dejú vedľa nás.

Už od roku 1994 vyučujete na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. K akým najvýznamnejším zmenám došlo vo výučbe umenia za ten čas, respektíve čo ostáva za každých okolností rovnaké alebo aspoň veľmi podobné?

Klasické techniky, symbol a znak sú pre mňa stále. Za môj posun od klasického textilu k slobodnejšiemu ponímaniu vďačím práve vyučovaniu. Doštudoval som v roku 1990 a ako neznámy mladík som vhupol do života malého mesta na vidieku, kde som sa spočiatku venoval grafickému dizajnu a dizajnu. Pripravoval som katalógy a etikety na konzervy, vôbec som nemal čas na slobodné umenie. Jedného dňa našla moja žena inzerát na pracovné miesto na katedre kreslenia pedagogickej fakulty vtedajšie univerzity v Nitre. Prihlásil som sa a vzali ma.

Spočiatku som vyučoval dejiny umenia, potom, ku koncu 90-tych rokov, keď bol na krátky čas vedúcim katedry Peter Rónai, na základe jeho rozhodnutia „mohol predmet vyučovať ten, kto mal o tom papier”. Tak som začal vyučovať textil a „iné materiály”. Na škole v tom čase neboli žiadne technické základné materiály alebo vybavenie, preto som sa uchýlil k tomu, aby sme sa zaoberali aj „inými materiálmi”. Dodnes je to východiskový bod, vzťah, z ktorého dokážeme dostať štruktúru: hľadáme možnosť spracovať materiál tak, aby dostal nový systém a vznikla nová štruktúra. Vo všeobecnosti je systém spracovania textilu to, keď materiál tkáme a viažeme z vlákna – náš spôsob je aj preto veľmi hravý, pretože ide nielen o textil, ale aj o „druhý život materiálu”, ktorý sa veľakrát skrýva v odpade či vo vyhodených predmetoch.

Samozrejme, v priebehu rokov sa vyučovanie veľmi zmenilo. Vo vzdelávaní predstavuje veľký rozdiel svet internetu, vizuálny dumping, možnosť okamžite si veci dohľadať. Naproti tomu sa postupne stráca čítanie kníh, rozhľad či zahĺbenie sa. Dnes bez notebooku ani nevyrazím do triedy. Čo sa však nemení, to sú existenčné otázky.

Ako dokáže pedagóg vytvárať a brúsiť tvorivý prístup svojich žiakov bez toho, aby ich hoci aj nechtiac formoval na vlastný obraz?

Veľmi zriedkavo ukazujem svoje práce študentom, moje diela poznajú skôr z výstav a internetu. V priebehu rokov som našiel veľmi veľa umelcov, v ktorých prácach som našiel podobné postupy, aké sú prítomné aj v mojich. Bol to pre mňa inšpirujúci zážitok. Keď som spoznal ich diela, zistil som, že vlastnú cestu som si vytvoril sám; veľké mená, ktoré s materiálom zaobchádzali podobne, som objavil až neskôr. A čo sa týka výučby: ako pedagógovia len pomáhame cibriť vkus a ponúkame k tomu znalosti a pracovné skúsenosti, ostatné už záleží od študenstva.

Nakoľko je podľa vás pre začínajúceho umelca ťažké uplatniť sa na umeleckej scéne na Slovensku, respektíve v strednej Európe?

O situácii v strednej Európe nemôžem hovoriť úplne komplexne, keďže Maďarsko, Česko a, samozrejme, Poľsko, sú inde než Slovensko, či to už skúmame z kvantitatívneho alebo oblastného hľadiska. Žiaľ, ani o procese napredovania nemôžem referovať, pretože nie som pevnou súčasťou trhu s umením. Asi by som povedal, že by sa mala vytvoriť tradícia, zvyk, ktorý by v sebe bude zahŕňal navštevovanie výstav, prípadne že si kúpime nejaký obraz, nebodaj sa nám nejaká oblasť natoľko zapáči, že sa staneme zberateľmi. A všetko to by mohlo sprevádzať vedomie, že tieto diela majú skutočnú hodnotu: nielen že sa dajú zakúpiť, ale dokážu sa aj rozvíjať a rásť, čo sa týka hodnoty. Vieme, že tieto diela patria k určitej kultúre, k určitému systému, ktoré dnes už neohrozujú mole, voda alebo iní škodcovia. A predsa, všetko to je dedičstvo, hodnota. Vznik takéhoto prístupu je však hrozne dlhý proces v rámci kultúry, a v strednej Európe sa v priebehu dejín už viackrát rozpadol.

Na Slovensku zažívam, že umenie nie je spracované v takej miere, aby sme jednotlivých autorov mohli jednoznačne zaradiť, no, samozrejme, sme na tom oveľa lepšie než predtým. Maliarov sa približne podarilo kategorizovať, avšak ostatné oblasti ostali bez „papiera”, niet, čo by ich držalo pokope, spravilo ich viditeľnými a interpretovateľnými. Samozrejme, aj tu si môžeme všimnút vývoj, skvelú prácu vykonal napríklad Ľubomír Longauer, ktorý vydal tri monografie v oblasti grafického dizajnu. Aj na základe tohto vidno, aká dôležitá je v tomto procese práca historikov umenia. Faktom je, že v súčasnosti nie je jednoduché sa uplatniť, okrem generačných rozdielov je tu prítomná aj znepokojivá deštrukcia, no aj kultúrne povedomie krváca z viacerých miest, ako som to už spomínal.

Ktoré sú najvýznamnejšie otázky, ktoré vás v súčasnosti ako umelca a pedagóga zaujímajú?

V poslednom čase sa vo mne opäť objavujú spomienky, jedinečné nálady osobnej minulosti. No to, čo ma najviac zamestnáva, je komunikácia, samota, sebectvo, násilie; jednoducho otázky človeka a civilizácie. Okrem toho protiklady medzi svetom na Západe, Blízkom východe a Východe, kultúrne problémy a obrovské zmeny, ktoré sa týkajú ľudstva, pred ktorými stojíme všetci. A všetko to dobre zhŕňajú slová Lászlóa Nagya, ktoré majú večnú platnosť: „A kto prenesie držiac v zuboch Lásku na druhý breh!”

---

Titulná fotka: Daniel Szalai na vernisáži výstavy s názvom Mentálne vzory v Galérii umenia Ernesta Zmetáka. Zdroj: webová stránka galérie (gueznz.eu).

Ďalšie fotografie v článku: archív umelca.

[1] Jiří Hanzelka (1920−2003) a Miroslav Zikmund (1919−2021) boli českí novinári, mediálne hviezdy socialistického Československa a celej východnej Európy 50-tych rokov 20. storočia. Z poverenia automobilky Tatra precestovali celý svet a z ich ciest vzniky itineráre, fotografie aj filmy, ktoré boli veľmi rozšírené.

[2] Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Prahe

[3] V 90-tych rokoch sme v škole začali používať pomenovanie „iné materiály”, pretože klasické textilné práce boli vyrobené z materiálu či vlákna zvieracieho alebo rastlinného pôvodu, a my sme plietli alebo tkali z nylonových tašiek, rozličných umelých materiálov, drôtov či papierov. Preto sme ich nazvali „inými” materiálmi, najčastejšie šlo o odpad alebo recyklovaný materiál.